Park a jezero

New York bol o takomto čase, kedy slnko zapadlo a obloha bola ponorená do šedého závoja skorého večera, úplne iným svetom ako to Veľké jablko, ktoré svet poznal ako jednu z najväčších metropol západného sveta...alebo minimálne aspoň tých Spojených štátov amerických, ak už nič iné. Cez deň všade bolo svetlo a hromada ľudí idúcich sem či tam alebo úplne iným smerom, čo bolo pre človeka mimo zákon, medzinárodného teroristu, ktorým sa stal len preto, že chce prežiť, veľmi nebezpečné, pretože ste nikdy nevedeli, kde sa ukrývajú agenti S.S. Mohli byť za rohom alebo na streche a ich ostreľovať mohol mať namierený váš zátylok a hoci bol Matthew rýchlo, nebol tak rýchlo, aby sa vyhol guľke tak rýchlej, až je skoro neviditeľná. Takto večer však ruch postupne ustával, stres mizol a ulice, veľké i špinavé, sa napĺňali akýmsi nádychom tajomna akoby chcelo samo mesto povedať: "Toto je americký spôsob života!" Nanešťastie, hlavne metaľudia už na vlastnej koži zistili, že realita je posledných pár rokov diametrálne odlišná a toľko ospevovaná americká sloboda a demokracia v skutočnosti ani neexistuje. S takýmito a podobnými myšlienkami sa Matthew v tichosti prechádzal po srdci Manhattanu - Central Parku -, sám ako palec, ledva vnímajúc svoje okolie. Na dnešní večer si obliekol bledomodrú, slabo pásikavú košeľu, na nej mal tmavomodré sako, doplnil to čiernymi nohavicami a celkovo vyzeral ako osamelý CEO veľkej spoločnosti, ale len čo ste sa pozreli na tie čierne tenisky, ilúzia bola fuč a okamžite pôsobil ako niekto s trochu čudným vkusom obliekania. No čo, každý má svoj šatník. On sa ešte stále obliekal ako vysokoškolský študent alebo neskôr rovno profesor na lýceu, pretože s tuto módou sa stotožnil a bola mu najbližšia...a v takejto neistej dobe predstavovalo oblečenia aj pevný bod, o ktorý sa mohol oprieť aspoň v spomienkach.

Z času na čas zašušťali konáre stromov a chvíľku nato sa doňho oprel studený zimný vietor prinášajúci zo sebou z konárov aj jemný poprašok, čo mu sadal na sako, až sa musel oprašovať, aby mu náhodou z roztopených vločiek nevznikli fľaky. To by neprežil, koniec koncov, prať sako nie je len tak niečo, je to špeciálny druh oblečenia, ktorý si vyžaduje aj špeciálne praktiky na opateru...keby Matthew nebol homosexuál a bola šanca, že jedného dňa bude mať rodinu, pravdepodobne by sa dalo povedať, že sa teraz stará o svoje oficiálne oblečenie asi s toľkou láskou, o akú by sa v budúcnosti mohol starať práve o svoje vlastné potomstvo... Hlúpa myšlienka! I tak však stačil iba kúsok snehu a rýchly závan studeného vetra, aby mu došlo, že sa na takúto večernú prechádzku mal obliecť o čosi teplejšie...výraznejšie teplejšie, aby sme boli presní. Dokážeš roztaviť kov, ale nie si príliš chladuvzdorný, povedal sám sebe a keď tak nad tým premýšľal, nebola by to ktovie aká schopnosť, pretože v konečnom dôsledku by sa mu zišla len na nejakom Sibíri, Himalájach či napríklad v polárnych krajinách. Iste, to sú perfektné miesta na ukrytie sa pred Sentinel Services, avšak život tam by stál za dve veci... A niekto ako Matthew Claythorne chce mať život...i keď možno nikdy nebude šťastný, hlavné je, aby bol aspoň nejaký. Nerád by skončil ako pokusný elektrický králik v ktovie akej tramtárii, o ktorej nevie poriadne ani samotná vláda. A ako by v takom dôsledku skončil? Pravdepodobne by sa proste vyparil z povrchu zemského, alebo, keď by stratil na dôležitosti, by proste narafičili jeho úkladnú samovraždu. Tak to predsa Američania vždy robili! Pomaly kráčal dopredu, keď v tom mu do oka udreli dve veci - prvou bolo ryšavé dievča s akousi učebnicou v rukách, ako si v tomto chlade niečo z nej číta a je oblečená v lekárskom plášti. A druhou vecou bola jej zmätená tvár...žeby sa učila a netušila, čo to vlastne číta? Mohlo by byť, s podobnými výrazmi sa stretol už mnohokrát na lýceu. Asi preto, pre to pripomenutie starých dobrých čias, kedy bol život ďaleko jednoduchší, sa rozhodol pri nej pristaviť. Chcel byť na chvíľku zase profesor Ziemiacierń! „Problémy s učením alebo vlastné myšlienkové pochody?" Nešiel okolo horúcej kaše, proste sa rovno narovinu opýtal, hoci on bol skôr ten typ človeka, čo sa držal mimo konverzácií a rozhovorov, ale učiteľstvo robí divy...ba priam zázraky!

Vcelku rád by si to dievča aj obzrel, aby vedel, s kým má tú česť lomene do činenia, keď sa už odhodlal k tak odvážnemu (alebo pochabému?) kroku, akým bolo oslovenie cudzinca uprostred poloopusteného najslávnejšieho parku sveta. Keby sa v posledných rokoch vyskytol niekto, kto ho poznal nejak bližšie, pravdepodobne by potvrdil nezvratný fakt, že Matthew také veci nezvykne robiť, pretože dáva na svoj inštinkt a ten ho ešte nikdy nezradil a hoci vedel byť slušne paranoiný, dokázal za každých okolností prežiť! Veď Esesáci ho raz už aj chytili, ale hľa, tu stojí a bojuje proti nim za vlastné prežitie! A keď tu teraz stojí pred mladou, zatiaľ beztvárou mladou dámou, necíti to podozrenie, že by možno mohla mať postranné úmysly a že nie je náhodou, že na seba takto narazili. A ak by predsa áno, uistí sa, že z nej neostane viac ako kôpka popola. Chvíľku tam mlčky stál v domnienke, že ho asi ignoruje, keď ku nemu zdvihla pohľad a jeho teória sa ukázala byť nepravdivou. „Pýtal som sa, či také zmätenie, aké som videl vo vás, je spôsobené učením," povedal a skĺzol pohľadom na otvorenú učebnicu plnú drobného písma a pračudesných obrázkov. Bol by prisahal Bohu (v prípade, ak by naňho veril), že hľadí na mimozemské písmo, no i tak mu prišlo veľmi chabo povedomé... „Ale myslím, že odpoveď na svoju otázku už mám..." Rozhodne sa učila, no trebalo poznamenať, že si na to vybrala veľmi čudnú dobu a hlavne miesto. Kto by sa už len učil ktoviečo uprostred studeného Central Parku zaliateho šerom? Asi iba hlupáci z hororov, a tak Matthew úprimne dúfal, že on nie je nejaká vedľajšia postava, z ktorej čoskoro potečú prúdy krvi - to by len nerád!

To povedal niečo tak vtipné, až sa mu smiala? Nedal sa urobiť nič iné, ako sa nad tým pozastaviť a poriadne potrápiť mozgové závity čudovaním sa, pretože ak Matthew niečo nemal (vlastne toho nemal veľa), potom to určite bol zmysel pre humor. Niekto s tak chladným a nepríjemným vystupovaním, kto si vybudoval povesť bezcitného pragmatika schopného obetovať pár životov v mene toho, čo mnohí nechápali - vyššieho dobra pre všetkých metaľudí. Muž s takýmto charakterom a mnohými tajomstvami, ktoré sa bál odhaliť svetu, by sotva mohol byť vtipný, však? Toto neboli filmy, kde Hollywood robí z hlavných záporákov sympatických antihrdinov ani príbeh, kde sú hrdinovia nemožní, kdeže, toto bola v celej svojej kráse a miestami i stručnosti realita ako-taká. „Vzorčekov?" Začudoval sa a trochu lepšie sa prizrel tým hatlatinám, čo považoval, i keď to bolo tak hrozne pritiahnuté za vlasy, za mimozemské písmo, pretože ľudia niečo tak desivé vymyslieť nemohli. Očividne sa mýlil, pretože pri bližšom pohľade sa mu v mysli matne vybavili podobné kliky-háky, ktoré ako gymnazista preberal v škole. „Chémiu som vždy nenávidel," a bola to radosť, keď sa jej konečne zbavil! Takmer oslava toho, že je ku nemu osud priaznivý, hoci ako profesor na lýceu si sem-tam pozrel aj nároky na iné predmety svojich študentov a zistil, že oni sa učia omnoho menej ako on a to množstvo sa neustále znižuje. Ešte Matthew ani nestihol zareagovať, upokojiť ju a povedať, že nechce urobiť nič zlé, keď sa znovu posadila a dosť očividne sa nechystala niekam ísť. Mala v očiach ten pohľad akoby chcela šípiť dôvod jeho prítomnosti - ten videl mnohokrát na veľa ľuďoch, ktorých poctil svojou prítomnosťou. „Šesť rokov som pracoval ako profesor na lýceu, takže keď som uvidel študenta, prebudila sa taká moja učiteľská povinnosť a trochu aj zvedavosť. To je všetko," Aj on dokázal byť sentimentálny, hoci túto skutočnosť pred svetom radšej tajil, pretože by nerád prišiel o meno, ktoré si ako Overpoint vybudoval. Zdalo sa mu, že dievčaťa sa chytá zrak - aspoň to mu nahováral nikdy sa nemýliaci inštinkt -, a tak sa rozhodol, že povie pravdu, veď to je to najmenej a ako by mohla ublížiť, všakže? Bolo viac ako len pravdepodobné, že sa potom mladá rusovláska v chemickom plášti upokojí a prestane sa tváriť akoby sa on tváril, že už plánuje jej úkladnú vraždu. Ktovie, či by bol schopný vykonať takú brutalitu? Na niekom, kto si to zaslúži ako napríklad agent S.S., samozrejme... Civilistov nemal vo zvyku zabíjať a už vôbec tam neslobodno započítať branie života len tak z chvíľkového rozmaru - na to mal v konečnom dôsledku iné veci a činnosti.