Medzera medzi nimi sa nestále zmenšovala, až ju napokon nevypĺňalo už nič, lež prázdnota niekoľkých krátkych centimetrov. Bol si veľmi dobre vedomý patrného vplyvu, ktorú nad ňou mal - a tiež sa toto sladké povedomie nesnažil ani pri najmenšom hocijako skrývať. Vždycky to tak bolo. Stačilo sa jej len dotknúť, stačilo ju trochu rozpáliť a bola presne tam, kde ju chcel vidieť. Kútiky pier mu poputujú pokrivene dohora, zatiaľ čo už nadobro stiahne svoje prsty z jej kože. Cítila jeho horký dych a on tak isto mohol cítiť ten jej, už znateľne zľahka zmiešaný s alkoholom. Nešlo však tvrdiť, žeby mu to dvakrát prekážalo. Nakloní hlavou do strany, pričom mu cez pootvorené pery prejde krátke cuknutie. Tak provokačné, tak detinské... ako dokázal byť len Darius sám. "Si tak zábavná, keď si celá na vetvy a rozrušená." Prenesie poniekiaľ hravo, so stále pretrvávajúcou intenzitou prepaľujúc diery do jej očí. Nebolo to tak, žeby si z nej uťahoval, naopak, páčilo sa mu, že bol snáď jediný, ktorý to mohol vidieť. Letmo uväzní medzi zubami svoju spodnú peru, znovu pokúšajúc samého seba, aby sa jej opäť nedotkol. "Ale páči sa mi to." Vydýchne potichu priamo do jej symetrickej tváre. "A ešte viac sa mi páči, že to je len moja zásluha." Navyše, nebol si istý, či by mu bolo práve po chuti, ak by sa okolo nej motal niekto tretí, komu by dávala všetko to, čo dáva jemu. Kto by ho odtrhol od nej a od ich spoločnej moci. Nedalo sa však povedať, žeby sa toho bál, koniec koncov, on bol jej druhou polovicou... nikto živý ani mŕtvy mu nemohol konkurovať. V žiadnej oblasti.
Mohla si prakticky odpovedať aj sama. Čo asi tak mohol mať niekto podobne zvrátený ako jej bastardský brat na mysli? V miernej frustrácií ju zíde rýchlym pohľadom, venujúc jej jediné krátke, nič nehovoriace, pousmiate. „Ja viem, čo chceš, Izzy... čo ťa tak nechutne moc láka.“ Prenesie s trpkým pobavením na jazyku. Chcela sa chopiť toho, čo mala. Chopiť moci, ktorá len mĺkvo spala v ich kostiach od posledného dňa D. *Veľmi pamätihodný deň, len tak mimochodom.* Priťahovala ju rovnako tak, ako priťahovala jeho. Lenže okrem medzery bol medzi nimi i jeden, významný rozdiel. Ona sa toho bála, zatiaľ čo on... by sa tomu všetkému najradšej konečne poddal. Stále mu dávala tie isté výhovorky, rečičky, ale preňho slová bez činov nič neznamenajú. Nemajú ako trénovať, nemajú sa kde učiť, je to príliš riskantné? Hlúposti, ktorými snáď kŕmila len vlastnú hlavu, aby to reálne nemusela skúšať. Ale on vedel lepšie než to. Omnoho nebezpečnejšie bolo, nemať vlastné schopnosti pod vlastnou kontrolou. Mohol vytušiť nad čím premýšľala, ale nezaujímal sa natoľko, aby sa obťažoval skutočne pýtať. Až po jej ďalších slovách sa jeho tvár o čosi uvoľní, výraz je sebaistý a poniekiaľ príliš spokojný, zatiaľ čo ústa zvierajú také to zvláštne, potešené pousmiatie. „A tu je... tá iskra je späť.“ Komentuje len po chvíľke mlčania, hľadiac do tých zeleno-sfarbených očí. Chcela plánovať útoky? *Fajn.* Aspoň si na chvíľu znovu užije nejakého zapálenia v jej dovtedy bezduchom tele. Už-už znovu roztvára pery, však slová hneď vzápätí zmietne zo stola. Cítil jej dotyk na sánke, cítil, ako brušká jej prstov prechádzali po jeho pokožke a on nemohol inak, než vnímať jej vlastnú náklonnosť, nežnosť, ktorú mu preukazovala tým jediným, hlúpym dotykom. Však až keď zakotvila na jeho ústach, ktoré sa roztvorili snáď len o milimeter, jeho trpezlivosť a akákoľvek sebakontrola bola dávno za siedmymi horami. Na moment prižmúri zrakom, bodnúc do nej pohľadom, ktorý reálne nemohol byť ostrejší, či potemnelejší. A ako jej ruka pomaly skĺza z jeho blízkosti, nedbalo ju zachytí za predlaktie, zvierajúc a nehodlajúc tak ľahko pustiť. „Niekedy je fajn si niektoré veci nechať len pre seba.“ Odvetí prakticky bez akýchkoľvek počuteľných emócií, pričom sa tentokrát sám chopí voľnej cesty k jej pri-peknej tváričke. Jeden prst podloží popod jej bradu, zatiaľ čo ostatnými tlačí do jej kože z oboch strán tých plných pier, doslova silou ťahajúc jej hlavu nahor. Ona bola nežná, jemná, ale jeho dotyk... nedal sa častovať podobnými slovami. Bol väčšmi pevný, necitlivý... stále však skrýval akúsi drobnú náklonnosť, afekciu ktorá ich vzájomne spájala. „Na tomto svete nie je prekliaté nič, čo by som mal radšej ako moc." A to nebolo žiadne priznanie, žiadna novinka, len dobre známy fakt. "Ale ty s celým tým tvojím debilným strachom... kazíš mi to.“ Zaryje brušká prstov do jej krehkej kože snáď ešte silnejšie, než predtým, hľadiac na ňu akoby ju chcel roztrhať na časti a zároveň s ňou robiť tisíc, celkom rozdielnych, vecí. „Vieš, že som za každú skazu, ale chcem ovládať tú moju... Našu.“ Dodá nakoniec potichu, približujúc sa ešte bližšie tvárou k tej jej. Ak predtým mohla cítiť jeho dych, teraz si mohol byť istý, že bol to jediné, čo cítila. Pohľad, ktorý predtým doslova väznil jej dúhovky, pomaly ale isto skĺzne k jej ústam, len na stotinu, sekundu, než sa vráti späť hore. "Už vieš, čo tým chcem povedať... Fenris?" Pošepne jej takmer do ucha, preukazujúc jediný škodoradostný a jasne chladný úsmev, než sa konečne postupne odtiahne, púšťajúc aj jej tvár aj jej ruku s ľahkým šklbnutím. Nezabudne na ňu, samozrejme, ani arogantne žmurknúť, po čom sa znovu spokojne zaprie o opierku boxu a s ďalším, kludným úsmevom si odleje Whiskey až po povrch pohára.