Bar

Neskutočne ho znervózňovalo všetko, čo sa momentálne dialo i nedialo. Bol zvyknutý používať na prepravu auto alebo sa poriadne nabiť a ten kúsok odbehnúť po vlastných behom pár sekúnd, aby takmer vbehol do miestnosti ako...nuž...ako blesk. Mal tak istotu, že až na krátke, rýchlo miznúce záblesky modrého svetla a náhle poryvy prudkého vetra nikto netušil, že tam je, pretože ľudské oko sotva dokázalo zachytiť muža bežiaceho rýchlosťou vyše dvesto kilometrov za hodinu - dokázal sa tak aj vyhnúť kamerovým systémom a sliedičom S.S. Ibaže dnešok bol iný deň. Dnes večer sa musel spoľahnúť na niečo tak otrasné ako mestská doprava, pomalé, špinavé autobusy plné ľudí, v ktorých videl potenciálne hrozby. Nič príjemné to nebolo, a preto bol rád, keď konečne vystúpil a vybral sa dole ulicou. Oblečené mal slušné nohavice, bielu košeľu a na nej modrý svetrík a toto všetko ešte prekryl hnedým kabátom po kolená. V inej situácií a v inom prostredí by nikto ani na okamih nezaváhal, že oproti nemu kráča profesor z vysokej školy...i keď to Matthew vytiahol iba po Všeobecné lýceum, no furt to bola dobrá kariéra! S rukami vo vreckách čo najpokojnejšie kráčal popri tmavých výkladoch, ale mal čo robiť, aby sa vkuse neobzeral, či ho náhodou niekto neprenasleduje. Všade však vládlo ticho, ak si odmyslel basy hudby vychádzajúcej z baru, kam práve mieril spolu s ľahkou úlohou: získať nejakého mladého mutanta... Metačloveka, poopravil sa v duchu. Mladého metačloveka a presvedčiť ho, ak sa bude dať, aby s ním šiel do Undergroundu. Už priam videl tú horlivosť a ochotu v subjektových očiach, keď ho bude vyzývať, aby sa k nemu pridal a spoločne žili v neistom bezpečí uprostred party žijúcej v polorozpadnutej búde, ktorá má hneď vo vstupnej hale dieru v strope! Hej, mal veľkú šancu uspieť. A s týmito myšlienkami vošiel dovnútra baru.

A teraz... Začal si hovoriť v hlave, len čo vošiel dovnútra baru a ovanul ho poloneznámy pach dymu, alkoholu a hromady ľudí na jednom mieste. Ako mám v tejto mase tiel niekoho nájsť? Bola to otázka za aspoň minimálne dva milióny poľských zloty a tie by milerád aj vlastnil, hold peňazí nemal metačlovek na úteku pred zákonom nikdy dosť, ale odpoveď akosi moc nenachádzal. Bolo by zložité nájsť tu vôbec niekoho tak, aby sa dal rozpoznať, nehovoriac o tom, že on tu má nájsť jednu konkrétnu osobu a pôsobiť na ňu inak ako úchylný stalker alebo niekto od Sentinelu. Kiežby to bolo aspoň spolovice tak jednoduché, ako zložito to vyznievalo, keď ad tým premýšľal! Nemal na výber, a tak sa zhlboka nadýchol ťažkého ovzdušia a vybral sa do tej nekonečnej vlny tiel, vytláčal ich, aby sa dostal ďalej, alebo sa mu dobrovoľne sami uhýbali, no nedalo sa nevšimnúť, že niektorí po ňom dosť čudne pokukujú - niet sa čo diviť! Nebol oblečený ako typický flámista v treťoradých baroch na konci mesta. Strieborno-modrými očami ťukal po okolí a hľadal čokoľvek, čo by pripomínalo mladé dievča s dlhými gaštanovými vlasmi, ale bolo to ako hľadať ihlu v kope sena. Znovu pocítil to nutkanie proste sa rozbehnúť a zopárkrát to tu cik-cak prehliadnuť, aby ušetril celé minúty zbytočnými starosťami...takým rýchlobežeckým spôsobom by ju našiel behom niekoľkých sekúnd. Pretláčal sa ďalej, až napokon skončil pri barovom pulte, skákal pohľadom z jednej vysokej stoličky na druhú a na ľudí, ktorí tam sedeli, ale niekto sa neblížil podobizni, ktorú mu v Undergrounde ukázali predtým, ako ho poverili tak "dôležitou" úlohou. Už-už sa chcel otočiť a vybrať sa do hlbších častí priestorov, keď samovoľne ťukol pohľadom doľava, kde v baroch väčšinou bývali toalety a čo nevidel! Nízku postavu s hnedými vlasmi, ako sa rýchlo pretláča pomedzi ľudí a mizne mu z dohľadu. Okamžite sa tadiaľ vybral aj on, ale dával si pozor, aby ho nevidela, a preto šiel obkľukol...ak totiž to večné naháňanie lovcami prinieslo, tak potom pochopenie, aký systém si na polapenie koristi volia - nenápadne, potichu, ale rýchlo a efektívne, aby nebola šanca, že ubzikne. Bohužiaľ, to Matthew bol tou zverou, ktorá sa ocitla v úzkych a napriek schopnosťami hodnými Dia, bol v nebezpečenstve a s chvostom od strachu stiahnutým medzi nohami sa neustále presúval z jedného miesta, kde to nepoznal, na druhé. „Dám ti priateľskú radu, ak chceš," povedal Matthew, keď sa oprel o stenu pri dverách tak, aby jej v prípade spanikárenia zabránil utiecť, „ak pred niekým utekáš a n ťa nevidí, neutekaj. To sa rovno pred neho môžeš postaviť a počkať si, kým ťa skolí..." Aj toto bolo niečo, čo sa musel naučiť po zlom - mnohokrát -, kým sa konečne poučil. Niežeby doteraz z času na čas nezachyboval!

To dievča rozhodne vyzerala, akoby mala od hrôzy čoskoro vypustiť dušu a jej život - už teraz visiaci na špičke jazyka - by vyhasol neslávne v zadnej uličke tohto špinavého baru, ktorý Matthew tak nezodpovedne pomaly ale isto vypúšťal zo svojej mysle a všetku pozornosť upriamoval práve na subjekt, po ktorý ho poslali. Mal snáď na čele napísané poštár? Kedysi bol hrdý (a relatívne obľúbený i nenávidený) stredoškolský profesor, potom utečenec, teraz kriminálnik, ale nikde sa nepísalo, že by mal robiť poskoka tým...gentlemanom z Mutant Undergroundu. Lenže hlavy rôznych spolkov či skupín boli odjakživa príliš noblesní, aby si špinili ruky, a tak to radšej prenechali tým, čo sa voči nim nachádzali v úzkej hierarchii nižšie a hoci mal on sám v tej organizácií dosť kontroverzné postavenie, možnože mal to šťastie, že patril k tým vrchnejším. „Ľudí tam vpredu si rozrážala ako baranidlo, povedal by som, že presne tak útek vyzerá," trochu si z nej uťahoval, čo od neho vôbec nebolo pekné a vzhľadom k situácii (a najmä jej psychickému rozpoloženiu) ani vhodné. Tak teda žarty stranou, snaha o uvoľnenie atmosféry tiež, koniec koncov, mali riešiť vážne témy, a šup-šup bližšie k téme a dôvodom jeho prenasledovania nevinného dievčaťa. „Je mi to viac ako len jasné, ibaže je tu niekoľko stoviek ak nie tisícov osôb, ktoré by s tvojim vyhlásením nesúhlasili. Vieš, o kom hovorím, však?" Spýtavo nadvihol svetlé obočie. Nechcel to slovo, Sentinel Services, vysloviť nahlas, pretože niekedy tá vládna organizácia bola skutočne ako Voldermot - báli ste sa o tom hovoriť a keď ste tak urobili, uplatnil sa tajuplný a všetkými nenávidený zákon "spomeň čerta." A v tejto chvíli nechcel Matthew nič riskovať.

Čo najviac pokojne, ako v tej chvíli dokázal, prestúpil z nohy na nohu, no ani a chvíľku z nej nespustil oči, ak nerátame superkrátke výnimky, kedy žmurkol, hold tento úkon jeho telo potrebovalo a musel ho robiť či chcel alebo nie. Podľa ním zaujatého postoja, kedy sa plecom opieral o stenu a ruky mal prekrížené na hrudi, čím budil dojem nahnevaného profesora práve ukázňujúceho neposlušného študenta, bolo viac než len jasné, ako sa Matthew v tej chvíli asi cítil. Netrpezlivo. Už dvakrát za poslednú minútu počul z úst tohto dievčaťa vyhlásenie tak nevinné, že len hlupák by tej nevinne neveril. Bolo to očividné a do očí bijúce, problém celej inštitúcie Sentinel Services a podobných zariadení však tkvel v tom, že ich zamestnanci v metaľuďoch nevideli ľudí, i keď to meno niesli, ale iba príšery alebo zločincov, od ktorých je spoločnosť nutno zachrániť alebo v horšom prípade aj priamo zbaviť. Aby si teda uchránil telo pred nepríjemne vysokým tlakom zodvihnutím od potlačovanej netrpezlivosti, jej vyhlásenia prešiel bez poznámky, ale v očiach - ak by sa tak vysoko pozrela - by bolo vidieť, že ich zaznamenal a berie na vedomie. „Ja a predať ťa Esesákom?" Opýtal sa akoby práve začul veľmi bludný žart. „To by svet musel byť hore nohami! Nie, mám v pláne ťa pred nimi ochrániť a postarať sa, aby si sa v zdraví úplnom alebo aspoň relatívnom či čiastočnom dostala do bezpečia, kde by na teba nedosiahli." Pozrel sa ponad ňu na prázdnu chodbu a potom sa trochu pootočil, aby videl na druhý koniec priestoru. V tej rýchlosti cítil všade hromadu elektromagnetických polí - repráky v bare, osvetlenie nad nimi aj dievča oproti sebe, ale necítil žiadny náboj podobný tomu, ktorý majú vysielačky alebo človek v tesnom okolí. Boli tu sami, a tak sa s istotou, no i tak pre istotu potichu, opýtal: „Počula si niekedy o Mutant Underground?" Vyzerala tak prosto a nevinne, že by sa skutočne čudoval, keby áno, vlastne bol trochu aj prekvapení, že bola meta, veď pôsobila tak prosto a obyčajne! A bol si ty iný, keď si prekračoval dospelosť? Nie, len si si našiel chlapca a bol si šťastný ako blcha, nemusel si riešiť otázky života a smrti. V tom bol rozdiel medzi Matthewom a ňou...teda, jeden z nekonečného zoznamu rozdielov, ktoré sa dali zalóhovať podľa veľkého množstva kritérií.

Netušil, či byť spokojný, že znovu nepadlo vyhlásenie "Ja som nič neurobila," alebo zase sa iba pousmiať nad jej vyhlásením, že sa o seba dokáže postarať. To o sebe tvrdili všetci, ľudia i metáci - tí druhí hlavne preto, lebo si mysleli, že ich neobyčajné schopnosti dokážu všetku. Matthew sa zatiaľ ešte nestretol s niekým, kto by snáď dokázal kriviť realitu, ale niekto taký by sa asi o seba skutočne postarať dokázal. On sám sa dokázal pohybovať neskutočnou rýchlosťou, ale stále ho mohli spomaliť, zoskratovať alebo otočiť jeho vlastnú elektrinu proti nemu. Mal Achillovu pätu a mala ju ona, len o tom ešte nevie. „Podarilo sa mi dostať ku tebe bez toho, aby si si mal všimla," začal, ale zasekol sa, keď si uvedomil, že to nie je celkom presné, „v respektíve, keď si prestala predo mnou utekať. Len čo si si myslela, že tých pár metrov urobilo zmenu, už som ťa mal. Byť agent S.S., už dávno si zatvorená v nejakom obrnenom aute." Boli to, samozrejme, len hypotetické možnosti toho, čo sa mohlo stať, koniec koncov, nepoznal jej schopnosť a hoci ju nemusela spasiť, mohla urobiť poriadnu zmenu! Napríklad keby on dokázal zastaviť čas, asi by to urobil v momente, keď vošiel do tejto špinavej diery, a proste by sa s ňou teleportoval do MU, jednoduché, ale on mal elektrokinetické schopnosti...niežeby sa sťažoval! „Ber Underground ako jednoduchú partu metaľudí, ktorí sa snažia ochrániť ostatných pred vládou a tými, ktorí ich lovia. Chcú z tohto sveta urobiť lepšie miesto..." Matthew Claythorne s nimi v mnohom nesúhlasil a mnohé ich hodnoty sa mu priečili, ale prispôsobil sa, nemal moc na výber, ak chcel prežiť v takom nepriateľskom prostredí. Keby totiž zostal sám, pravdepodobne by ho S.S. už dávno chytili a robili s ním bohvie čo. A to nechcel. Neutekal cez polovicu Európy a celý Atlantik, aby ho chytil tak hlúpy národ, akým sú Američania! Pri jej otázke sa zmohol len na pokrčenie plecom, ktorý nebol opretí o stenu. „Mňa sa nepýtaj, iba mi povedali o tebe tých pár vecí, čo vedeli, a ja som ťa išiel hľadať. To je všetko." On sa ani moc nevypytoval, bola to len ďalšia ovečka do stádočka naivných ľudí so schopnosťami, veď ako inak by ste nazvali tých, čo si myslia, že získajú práva inak ako krvavým bojom?

Začínal si myslieť, že nebol tou najlepšou voľbou na rekrútovanie mladistvých do ilegálnej organizácie plnej ľudí so superschopnosťami s tým rozdielom, že sa nehrali na hrdinov...teda aspoň nenosili smiešne kostýmy, aby chránili nevinných a bezbranných. To by tak ku šťastiu ešte potreboval! Nejaké kožené čudo, čo sa ťažko oblieka, s bleskom na hrudi a maskou na tvári, aby ho nik nespoznal...niežeby na tom záležalo - jediná osoba, ktorú miloval a ešte stále žila, bola pól sveta ďaleko a o tomto nemala ani tušenie. „Poslali ma, aby som ťa ku nim doviedol, pretože si myslia, že by ťa dokázali ochrániť. Zatiaľ si prežívala sama medzi ľuďmi, no len čo urobíš prvú drobnú chybičku, S.S. o tom budú vedieť a ver mi, zľahne sa po tebe zem," žiadny súd, žiadny právnik, žiadny proces, nič, jednoducho ju niekam zavrú a uistia sa, že už nikdy neuvidí denné svetlo. Jeho samého by buď zastrelili, alebo by ho zavreli do miestnosti, kde je všetko z plastu a gumy, obklopené len pre istotu vodou. Ale skôr ako sa niečo také stane, určite im zabije aspoň desiatky agentov, ktorých prebodne takými bleskami, že by to stačilo na poháňanie menšieho mesta aspoň na mesiac. Nenechá sa chytiť ľahko! „Si meta, čo znamená, že máš schopnosť...jednu, dve či tri a to znamená, že môžeš byť veľmi užitočná, hoci si to teraz nemusíš myslieť..." Nebolo to snáď nad slnko jasnejšie? Mu, či si to chceli priznať alebo nie, tiež mali praktické chvíľky a sebe podobných hľadali nie preto, aby im pomohli - no dobre, hlavne preto , ale aj kvôli ich schopnostiam, ktoré mohli použiť pri ofenzíve či defenzíve. A v tej chvíli bola každá schopnosť dobrá. Prečo asi do svojich kruhov prijali niekoho ako Matthew, chlapa s radikálnym premýšľaním? Dievča sa však očividne už malo na odchod (presnejšie útek), no on nemal v pláne ju nechať odísť tak ľahko. „Uvedomuješ si, že v momente, keď vyjdeš z tohto baru, ja odídem a už sa ti od MU nedostane pomoci?" Chvíľku nechal tú otázku visieť vo vzduchu, aby nabrala na ťažkosti a zlovestnosti. Až potom pokračoval: „Takže môžeš ísť so mnou, vidieť Underground a ľudí v ňom, alebo sa predať Esesákom, mne je to patrične jedno, ale ani ty, ani ja z toho veľa nezískame..." Aspoň ie z toho, keby nešla, ak pôjde, ona bude v ako-takom bezpečí a vyvinie svoje schopnosti do nevýdanej úrovne presne tak, ako keď to urobil on. Keď totiž stále zažíval blikanie svetiel, nikdy mu nenapadlo, že niekedy bude môcť nasať elektrinu, ktorá ich rozsvietila, a vrhať ju do priestoru ako deštruktívnu zbraň.

Tak sa mi zdá, že mladá dáma začína konečne klásť tie správne otázky! Pomyslel Matthew...no, nadšenie to určite nebolo, čím mu tie myšlienky rezonovali, hold jemu bolo v podstate fuk, či sa pridá alebo nie, ale skôr sa tešil predstave, že konečne začína premýšľať a nejedná len na základe naivity a toho, aký svet pozná. Keby to takýmto spôsobom robil on a zastavil svoje poúčanie približne v šiestich rokoch, ešte vždy by veril, že jeho rola v tomto živote je bojovať proti zhnitým imperialistom a ich špinavým agentom a uistiť sa, že vláda proletariátu v Poľsku bude dlhá a večná pod dozorom Zväzu sovietskych socialistických republík. Keď si to tak vezme, podobné myšlienky ho prenasledovali ešte mnohé roky po tom, čo Solidarita konečne vyhrala a Gorbačovovi stroskotala perestrojka, a zbavil sa ich až na vysokej škole, ktorá bola silnou kolískou antikomunizmu a protiruského cítenia vychádzajúceho najmä z dávnejšej i nedávnej národnej histórie. „Toto sú veci, na ktoré sa môžeš - a budeš musieť - opýtať kompetentnejší ako ja. Nie som síce prázdnoduchý pešiak, ale povedali mi, aby som ťa priviedol do bezpečia a ja dúfam v tvoju spoluprácu. Väčšinu otázok si však musíš ušetriť pre nich." Skutočne, nevedel toho o Mutant Undergrounde až tak veľa, ako by možno mal a chcel vzhľadom k tomu, že je súčasťou tej organizácie - a to celkom aktívne! Odhadoval však, že keby chcela odísť, skúsili by ju verbálne zastaviť, dávali by argumenty, prečo zostať a možno by v zúfalej chvíli skúsili aj vystrašiť toto drobné dievča, ale určite by ju nenútili byť na mieste, kde nechce byť. Tak MU nefunguje a ak dobre čo-to počul, tak ani Hellfre Club. Kto by už len povedal, že "teroristi" majú morálny kódex? On teda nie!

Po prvýkrát odkedy prišiel do tohto baru a viac-menej jej zahatil možnosť na útek (niežeby ho nebolo možné obísť, možno bol svalnatý, ale nie ako hora, ktorá by sa nedala prekonať), sa prestal opierať o tú stenu a trochu netrpezlivo prestúpil z nohy na nohu, než sa znovu oprel, prehltnúc potrebu teatrálneho povzdychu, aby sa kvôli nemu náhodou necítila ešte nepríjemnejšie, než sa už cíti. Bolo vidieť, že ju úplne vyvádza z pokoja a jej kože, takže je nervózna tak, že to skoro až smrdelo (obrazne povedané, samozrejme). „Ver mi, ak ťa tam chcú tak moc, aby poslali mňa, určite im nebudeš na obtiaž," znelo to set sakra narcisticky, keď si to vyhlásenie znovu prehral vo svojej hlave, a tak sa rozhodol, že ho radšej upraví na správnu mieru, aby nevzniklo nejaké nepríjemné nedorozumenie. „Lepšie povedané, nemám v popise svojej typickej práce pre Underground niečo také ako verbovanie potencionálnych členov." Pre svoju kreativitu bol taktikom plánujúcim akcie alebo uťahujúcim neisté šnúrky v nejakom pláne, ktorý vymyslel niekto iný, pre svoje schopnosti a zapálenie pre vec bol skvelou poľnou podporou, hoci za sebou vedel nechať neporiadok, a pre svoju rýchlosť bol z neho dobrý špión. Matthew Claythorne bol proste multifunkčný. Všetky myšlienkové dráhy sa mu však popretrhali, keď spomenula iné miesto. To ho zaujalo, vedel, že okrem MU existovali podobné spoločenstvá všade po svete - sám medzi niektoré európske i americké patril počas svojho utekania, ale v ktorom bola ona? „Kde ťa chcel? ak sa môžem opýtať..." Možno by mohla mať zaujímavé informácie ak nič iné? Keď už by sa predsa len rozhodla, že nechce ísť s ním, aspoň by z nej mohol niečo vytiahnuť a posunúť to ďalej. Síce by svoju úlohu nesplnil, ale aspoň by bol schopný dopad toho faktu na svoju hlavu zmierniť.

Vnútorný kruh, to bola v skutku veľmi konkrétne špecifikácia organizácie, v ktorej sa ktovie ako ocitla. Skutočne, kto vie ako? Nepôsobila ako niekto, kto by sa dobrovoľne či pasívne chcel pridať na stranu tak prudkých a neľútostných metaľudí, akými boli tí z Hellfireu. On by sa tam určite hodil a uvítali ho, pretože by dokázal veľa, no ona? Pôsobila ako niekto, kto si zaslúži len pokoj a všetky tieto veci okolo sa jej ani prinajmenšom netýkajú...pravdepodobne to tak aj malo byť, avšak S.S. by s takým názorom nikdy nesúhlasilo. Nechať nejakého so schopnosťami tak? Ich paranoia by to nikdy nedovolila! „Skončila si na veľmi zaujímavom mieste," zhodnotil jej krátku skúsenosť. On napríklad nemal tušenie, kde má Vnútorný kruh a všetci metáci okolo svoju základňu - ako inak, že? -, a tak mu neostávalo iné, ako sa pridať k Undergroundu. Potlačil skoro všetku eufóriu, keď konečne prisvedčila a bola ochotná pridať sa ku nemu na jeho ceste do tej diery, ktorá slúžila ako útočisko...nuž, bola veľká, ale to z nej pevnosť nerobilo! Kútiky úst sa mu trošičku nadvihli. „To rád počujem, ale myslím, že proces cestovania urýchlim..." Na chvíľku zmĺkol a zvedavo sa pozrel na malý temný mráčik, čo práve rozohnala rukou. Takže toto je jej schopnosť? Vytvárať dobrú hmlu? To by v skutočnosti mohlo byť užitočné ako kamufláž ich ľudí či dezorientácia nepriateľa! „Tak poď vonku, je tu príliš plno, aby som sa mohol dostatočne pohybovať," s týmito slovami sa postavil nabok, aby jej uvoľnil cestu. Dával jej prednosť ani gentleman a zároveň bude za ňou ako bodyguard, keby sa vyskytol nejaký incident, veď tak drobného človiečika nemôžete ťahať za sebou! Raz sa potkne a už je v situácii ako za Stalinovho pohrebu - nepostavíte sa a modrú oblohu uvidíte už len ako ušliapaná mŕtvola.

Človek by povedal, že presviedčacia taktika na mladých ľudí funguje na trošku inom princípe, že to bude vyžadovať hromadu alkoholu a doň vyhodených peňazí, keď ste ho mohli proste schmatnúť a než by povedal "Ú-vé-ká-es-čé," boli by tam, kde treba byť. Problém tkvel v tom, že tak to nefungovalo, pretože keby áno, bolo by to až moc jednoduché...a iba by to posilnilo prirodzený pud ku paranoi a nedôvere. Ten síce tejto mladej dáme chýbal, ale to bolo pre Matthewa v tejto chvíli veľkým plusom. Nebyť tohto nedostatku, určite by sa nepredieral znovu tým zapáchajúcim davom priamo za ňou po tak rekordne krátkej konverzácii. Radšej si ju drž na očiach, prinútil sa sústrediť na realitu a nie na svoje hypotetické úvahy, ktoré boli v konečnom dôsledku i tak zbytočné. Veď sa neoplatilo uvažovať nad tým, čo keby to alebo ono, ak sa to stalo tak, ako sa to stalo. Minulosť nezmeníme...teda ak náhodou neexistuje metačlovek s takými schopnosťami (čo by ani nebolo tak prekvapivé...aspoň na počutie, na pohľad už hej). Vystrel ruku, zaprel sa do ľahkých dverí, čo sa mu zatvárili pred nosom, a vyšiel na relatívne čerstvý newyorkský vzduch. „Teraz ťa vezmem na základňu Undergroundu, nie je to až tak ďaleko...pre mňa," trochu sa začal naťahovať, aby si rozpohyboval svaly na tele, keďže bežať v takej rýchlosti sám je už dosť nebezpečné, ale s nákladom a celý stuhnutý? To je synonymum pokusu o (samo)vraždu! Nebol úplne nabitý, ale na tak...relatívne krátky beh by to mal zvládnuť aj s nákladom. Postavil sa tesne k nej, jastriac do diaľky akoby meral vzdialenosť. „Nepôjdeme pešo ani dopravným prostriedkom, ale proste tam dobehneme. Keďže to bude tvoj prvý takýto posun, dám ti pár rád: drž oči zatvorené, snaž sa nedýchať, nekričať a ak by si mala nutkanie vracať, prosím, nemier to na mňa," očividne to bolo jeho zbožné prianie, pretože ak po čomsi netúžil, bolo to byť ovracaný. Nechutné - a to rodičom vypomáhal v družstevnej maštali! Napravil si kabát, aby ho neomínal, potom ju pevne chytil za plece a druhú ruku jej dal na bok, aby mal kontrolu nad jej telom. A potom sa Matthewovi všetkého okolo prudko spomalilo. Na jeho tele sa ako aura objavili malé modré blesky, objavili sa, zablikali a zase zmizli, aby ich nahradili iné. A potom, držiac dievča stále pevne, sa rozbehol dopredu za silného puknutia statickej elektriny kdesi za jeho chrbtom. V tej chvíli sa aura aspoň vpredu vytratila akoby ju nápor vzduchu a tlaku vytlačil dozadu a čím rýchlejšie bežal, tým dlhšie blesky sa za ním ťahali - niekedy vybehol jeden osamotený a trafil nejaký zdroj elektriny, ktorý sa následne rozprskol od iskier, ale dvojica išla ďalej. Z jeho pohľadu bežal typickou rýchlosťou človeka, zatiaľ čo všetko okolo išlo ako v spomalenom filme, no z pohľadu náhodného pozorovateľa, ak sa nejaký na ulici našiel, sa na ceste mihla rýchla modrá šmuha miznúca za zákrutou, takže ani len netušil, čo to je. A Ianthe? Matthew vedel, prečo ju požiadal, aby držala oči zatvorené - z jej perspektívy sa svet rozmazal do poblikujúcej neistej scenérie ťahajúcej oči, bolo to typické z filmov o rýchlobežcoch, medzi ktorých Claythorne de facto patril. Utekal rýchlosťou aspoň stosedemdesiat kilometrov za hodinu, budovy po stranách cesty sa menili na nepriehľadnú stálu čiernu čiara, kde-tu čosi vystúpilo, keď vtom všetky zmizli a nahradila ich len cesta, na ktorej boli, a stromy naokolo. Až tu na Matthew rozbehol naplno, elektrina znovu zapraskala a svojimi modrými bleskami osvetľoval večer.